Oliver
Tretí deň na cestách, tretí deň v Šanghaji. Z obývačky, mojej dočasnej izby v Constantinovom byte, kde ako kráľ okupujem gauč, otváram dvere na balkón. Zisťujem že vonku husto prší a tak si ešte na chvíľu doprajem pohodlie gauču a urobím nejakú prácu. Predsa len topánky zo včera sú ešte stále mokré a to som ich položil priamo pred klimatizáciu .
Okolo obeda sa oblaky začínajú trhať. Zamykám byt, privolávam výťah, zdravím suseda, otváram bráničku … nastupujem do metra. Veziem sa na zastávku People´s Square ktorá je v samotnom centre mesta a hneď vedľa sa nachádza People´s Park (人民公园), kam mam namierené. Náladu mám výbornú, a tu obďaleč ma lámanou angličtinou zastaví akýsi mladý Číňan s partiou, že či ich neodfotím. Čoby nie… odfotím… ale počkať… naozaj chcete takúto nič nehovoriacu fotku s akýmsi fádnym stromom? Vôkol sú mrakodrapy a krajšie výhľady… Ale nepýtaj sa Oliver, foť! …Urobil som jednú fotku a to im prekvapivo stačilo, ani sa nepozreli či sa fotka podarila a už na mňa skupinka slušnou angličtinou spustila… “What´s your name?, Where are you from?”… Počkať, počkať!…
Podvodníci v Šanghaji
Ešte dvadsať sekúnd dozadu nikto z vás poriadne po anglicky nevedel a už sa ma pýtate typické otázky pouličných predajcov, ktorý si takto snažia ľudí omotať okolo prsta? Nie, nie, ja som už o vás, drahí šmelinári, čo to počul a čo to čítal. Mňa do žiadnej čajovne na čaj nedostanete a vaše umelecké diela sú mi tiež ukradnuté. Lúčim sa bez pozdravu a odpovedí na ich otázky, nálada ešte o stupeň vyššia, keďže som podvodníkom nenaletel. Predošlý večer mi rovnaký príbeh, bohužiaľ s 100 € koncom, rozprával Constantin.
Prvý krát sa nechal nachytať ešte v Pekingu, keď sa hneď druhý deň prechádzal po Námestí Nebeského pokoja a oslovila ho mladá partia. Odvtedy sa predsavzal, že už ho nikdy nikto nenachytá a tu hľa! Hneď v jeho prvý deň v Šanghaji ho na rovnakom mieste ako mňa pozývali na čaj znova. Bohatý o skúsenosť v Pekingu sa však už nedal a partiu “akože” študentov si vychutnal a nakoniec to bol on, kto ich pozýval na čaj.
Po príhode so skupinkou mi už nič nestálo v ceste za prechádzkou parkom, kde sa desiatky rokov dozadu zvykli organizovať dostihy. Park je pomerne veľký a dobre udržiavaný. V lete je celkom husto zarastený, keďže miestna klíma kadejakým porastom zjavne prospieva. Je tu aj jedno jazierko ktoré je, tak ako všetky jazerá čo som v Číne zatiaľ videl, posiate leknami, ktoré sú cez leto krásne rozkvitnuté. Inak Číňania z toho pripravujú rôzne jedlá, na slano či na sladko a je to celkom populárna zelenina, ktorú cez leto predávajú aj pouliční predajcovia.
Nie je to len pekné, ale ešte sa to aj dá jesť
Chvíľu oddychujem v parku a potom sa znova poberám na potulky mestom. Vychádzam z druhej strany ako som prišiel a ocitám sa v ulici s obchodmi so zvieratami a zvieracími potrebami. Zase mám pocit že všetky zvieracie obchody v Šanghaji sa nachádzajú práve na tomto mieste. Miešajú sa tú rôzne zvuky a smrad. Predstavujem si aké by to bolo pracovať v obchode kde predávajú akési mega kobylky (snáď ako potravu pre väčšie zvieratá a nie ako domácich maznáčikov), ktoré sú uzavreté po jednej v priedušných obaloch a neustále cvŕkajú.
Pokračujem ulicami a smerujem k mrakodrapu, ktorý sa mi z diaľky veľmi páčil. Vzdialenosť sa mi nezdala taká veľká, ale zabralo mi to dobrých tridsať minút sa tam dostať. Mrakodrap je zaujímavý, o takomto by sa v Česku písali desiatky článkov a možno natočil film, ale všetko je relatívne. Mrakodrap za mrakodrapom, nikomu to žily netrhá a človek už nerozjíma nad tým čo to stálo námahy a peňazí niečo takéto postaviť. Zamyslený kráčam ďalej a tu uprostred všetkej vysokej zástavby stojí dom. Žiaden vysoký panelák čo sa mi ani na fotku nezmestí, ale dom. Niekto bol možno tvrdohlavý a neustúpil developerom pri ich megalomanských plánoch aj keď si mohol prísť na slušné peniaze, prípadne možno ide o nejakú historickú budovu.
Okruh mrakodrapmi pretínam znova v People´s park a pokračujem dlhou ulicou lemovanou obchodmi až na známy The Bund. Tento krát mi už plány dážď nekazí, ale sekunduje mu smog, vďaka ktorému nie je známa Šanghajska panoráma až tak jasne viditeľná. Výhľad ale aj tak stojí za to. Okrem toho nie len opačná strana lemovaná mrakodrapmi stojí za to. Táto kde sa nachádza The Bund s množstvom budov v európskom architektonickom štýle mi je tiež veľmi sympatická a pripomína mi, že odchod naspäť do Európy sa už blíži.
“The Bund” promenáda v upršaný deň.
Prechádzku po “bunde” absolvujem tento deň ešte raz, keď sa s Constantinom po večeri púšťame nasať atmosféru nočného Šanghaja. Ľudí je tu oveľa viac ako počas dňa a chvíľku nám trvá, kým si nájdeme voľné miesto pri zábradlí aby sme si mohli vychutnať výhľady. Neboli by to praví čínsky turisti, keby nevedeli že najväčšiu hodnotu nemá fotka s nočnou panorámou mrakodrapov kým na nej nie sú aj oni sami v sprievode dvoch belochov z Európy. Potom čo sme si tiež urobili zopár fotiek sme sa pobrali nákupnou ulicou plnou ľudí smerom k parku. Ulica svietila reklamnými nápismi a v tej chvíli mi to napadlo. Šanghaj nie je čínsky Paríž ako sa píše v sprievodcovi, ale čínsky New York. Áno viem, v Tianjine sa stavia kópia Manhattanu a v Šanghaji je dokonca aj francúzska koncesia (časť), tak by to malo všetko sedieť… ale aj tak mi táto ulica až príliš pripomína Times Square v New Yorku a následný People´s Park potom (aj keď menší) newyorský Central Park.
Nočná panoráma mrakodrapov na druhej strane rieky v štvrti Pudong v Šanghaji
Constantin mi ukázal hotel v ktorom prvé dve noci v Šanghaji býval a ten sa nachádzal hneď naproti parku. Miestni biznismeni samozrejme ešte pracovali a hneď sa nám ponúkali rôzne masáže. “Massage for you?” Samozrejme si viete predstaviť o akú masáž sa asi jedná o takejto nočnej hodine. Jeden pán už po chvíľke odmietania z našej strany nepredstieral že masáž je hlavná zárobková činnosť jeho salónu a začal ponúkať všetko možné aj nemožné. Vyčerpaný z toľkého chodenia sme si ešte dali zmrzlinu v McDonald´s a pobrali sa naspäť na byt.
