Jedna krajina, dva systémy (Hong Kong I.)

Keď som sa dolámaný zobudil na letisku v Shenzhene našiel som otvorené len jedno miesto – McDonald´s. Dal som si raňajkové menu ešte za čínske ceny a dumal nad kávou ako sa dostať z letiska do Hong Kongu, kde som sa mal stretnúť s Frankiem, ktorý tam má za chvíľku priletieť. Najprv som ho mal ísť čakať na jeho letisko, ale v noci to už “nevydalo” a ráno to nemalo zmysel. Dohodli sme sa tak, že sa stretneme až priamo na hostely.

Z letiska som si vzal shuttle bus, ktorý ma spolu s ruksakom vysadil na hranici Číny a Hong Kongu. Keďže bolo skoro ráno, tak tu až tak veľa ľudí nečakalo, no beztak to trvalo vyše tridsať minút kým som stál už na opačnej strane v Hong Kongu.

Jedna krajina, dva systémy

Potom čo Veľká Británia v roku 1997 vrátila Hong Kong z deväťdesiatdeväť ročného prenájmu naspäť Číne, začalo platiť “one country, two systems” – jedna krajina, dva systémy. Hong Kong je tak ekonomicky najslobodnejšou zemou na svete a teoreticky veľmi nezávislý na Číne, ale nedávne správy nie sú až také optimistické. Občania EÚ do Hong Kongu víza (ak zostanú do 90 dní) nepotrebujú. Číňania však také šťastie ako my nemajú. Hoci je Hong Kong zvláštnou správnou oblasťou Číny, potrebujú Číňania špeciálne povolenie – akýsi pas a žiadnym výhodám sa netešia. Vláda sa zjavne obáva, že by z Číny ľudia poutekali, keby si to nestrážila.

Most dlhý od vidím do nedivím. Čína v dĺžke mostov jednoznačne dominuje. Na ceste z Shenzhenu do Hong Kongu

V Hong Kongu nasadám na ďalší autobus, veziem sa po krásnych cestách a dívam sa cez okno na more, dlhočizné mosty, prístavy a neskôr mrakodrapy. Po pol roku v pevninskej Číne je to fajn pocit vidieť a cítiť zlatý, starý, “západný štandard”. Vystupujem v Kowloone, čo je jedno z najhustejšie obývaných miest na zemi.

Keď sa zo soli stane kokaín

Na tomto nie veľkom polostrove žijú viac než dva milióny ľudí. Táto mestská štvrť  je známa aj “tieňovým mestom” – akýmsi štátom v štáte, kde sa v minulosti obchodovalo so soľou, ale ako čas plynul tak sa stalo centrom kriminality – miestom mimo dosahu zákonov, kde soľ vystriedali drogy. V 1993 sa tu začalo búrať a dnes tu stojí park.

Kriminálnici a iné individuá však nezmizli ako šmahom čarovného prútika a iba sa rozpŕchli po okolí. Keď som tak z autobusovej zastávky prešiel na hlavnú ulicu tejto časti – Nathan Road, kde sa nachádzal aj hostel, hneď ma obkolesil hlúčik predajcov, ktorí mi núkali obleky, či košele na mieru a hodinky od výmyslu sveta. Večer potom títo predajcovia obmenili sortiment a obleky vystriedali drogy. Čínski pouliční predajcovia boli zlatí, milí, v porovnaní s týmito pánmi v Hong Kongu, ktorí boli poväčšine zlovestne vyzerajúci Arabi, ktorých sa bojíte odmietnuť. Robota ako robota poviete si, a áno nejak sa uživiť treba, ale,… vážne si páni predajcovia myslíte, že si spotený, stratený, v 35 stupňovej horúčave s dvadsiatimi kilami na chrbte pôjdem ku vám nechať šiť obleky na mieru? Chápem, že musím vyzerať ako perspektívny zákazník.

Jedna z uličiek v Kowloone. Obrázok tak typický pre Hong Kong

Ako sa stratiť a nájsť – edícia Hong Kong

Kráčam hore dole, pot sa mi leje do očí, hľadám hostel a predajcovia to nevzdávajú. Azda si myslia že pod tlakom privolím a nakúpim Rolexky? Jeden predavač sa ma pýta kam idem a s odpoveďou váham, rada by sa mi zišla, ale viem že rozhovor sa neskončí pri inštrukciách. Ukázalo sa, že som na správnom mieste, hostel je totiž ukrytý v jednom z panelákov, ktoré sa podobajú na tie z tieňového mesta. Vypočujem si ešte “sales pitch” ktorá nasleduje, zo slušnosti si beriem vizitku a kráčam do budovy.

Prízemie je plné rôznych obchodov a vyzerá to tu ako niekde na trhu. Na výťah sa čaká pekelne dlho a sú tu dva – jeden chodí na párne a druhý na nepárne poschodia. Unavený premýšľam kde je Frankie, či to tu nájde, a ako asi bude vyzerať izba, keď to tu všetko pôsobí tak odstrašujúco. Otvárajú sa dvere výťahu a vystupuje z neho akási vysoká postava v slnečných okuliaroch s nakrátko ostrihanými vlasmi. Postava sa začína zoširoka usmievať. Našli sme sa.