Nie ohnivá, ale pekelná to mašina! (Vlakom v Číne)

Na viac než jedenásť hodinovú nočnú cestu z Guangzhou do ďalšej zastávky sme sa rozhodli vyskúšať lôžkový vagón v normálnom vlaku, ktorý je v Číne rozdelený na dve kategórie – hard sleeper a soft sleeper. Tento krát sme sa rozhodli pre „najjemnejší“ soft sleeper, ktorý nám zaručil oddelené kupé, v ktorom sme boli spoločne s jedným Číňanom a mamkou, ktorá cestovala s dvoma malými deťmi na spoločnej posteli.

Milá rodinka v našom kupé. Cestovanie vlakom v Číne = dobrodrúžstvo zaručené

Klimatizované kupé, spoločne s dvoma vankúšmi a paplónom bolo príjemné a od ostatných vagónov, kde sa tlačili stojaci a na zemi sediaci Číňania nás delili zavreté dvere, ktoré sa pre istotu nedali otvoriť. Pravdepodobne ako opatrenie pred týmito stojacími, respektíve na zemi sediacimi cestujúcimi, ktorí by sa mohli rozpŕchnuť do našich kupé.

Cesta z Guangzhou do Guilinu bola pohodlná, trvala niečo okolo 11 hodín a aj sme si pokecali a aj čo to pospali a ráno niečo po šiestej už sme stáli hladní pred stanicou. Miestny biznismeni už ale boli nastúpení a chceli nás zlanáriť na všetko možné, od hotela až po plavbu loďou či bambusovým raftom.

Vlakom v Číne kľudne aj dva dni v kuse

Na ďalšiu dlhú cestu vlakom z Guilinu do Chengdu nám pomohla lístky kúpiť Nancy. Ležadlá už boli vypredané, ale našťastie boli na túto 24 hodinovú púť k dispozícii aspoň lístky na sedenie. Kúpili sme si strategicky tie pri okne ale nesedeli sme ani pri sebe, tak sme to potom s domácimi reorganizovali a nakoniec sme sedeli vedľa seba. Noc sme ako tak prežili a čo to pospali. Osvedčil sa stolček pri okne, na ktorý sa dá fajne rozvaliť a spať.

Ráno bolo veľmi upršané a sychravé a okolo deviatej ráno, keď nám do cieľa zostávali už len posledné štyri hodiny sa vlak zastavil. Vonku nekonečne pršalo a na mieste kde sme stáli bolo cez okno vidieť iba kukuričné pole. Prvú pol hodinu človek státie nerieši, veď môžeme iba čakať na vedľajšej koľaji kým okolo nás prejde rýchlejší vlak, alebo byť v nejakej stanici kam až náš vagón nesiaha a čakáme kým ľudia nastúpia.

Na niekoľko hodín sme mali z vlaku tento výhľad

Prešla prvá hodina a z môjho sem-tam spánku ma vytrhlo hlásenie. Číňania prekvapene zhíkli a my sme sa s Frankiem na seba pozreli, že čo sa deje. Oproti nám sedeli dve mladé číňanky, ktoré som po čínsky oslovil a snažili sa nám vysvetliť čo sa deje. Po čínsky sme sa veľmi nedorozumeli, ale keďže dievčatá sa učia anglicky a náhodou mali so sebou aj svoje učebnice, napísali nám na lístok že vlak má nejaké problémy a že budeme meškať šesť hodín. Novinka nás nepotešila, ale keďže v takejto situácii človek mnoho nezmôže tak sme sa aspoň utešovali tým, že z šesťhodinového meškania už vlastne hodina a pol ubehla a že to nie je až také zlé.

Dievčatá nami boli trocha unesené a po lístku s informáciou o meškaní vlaku nám napísali ďalší – „Can we be friends?“ No jasnačka že môžeme! Dievčatá nám potom ponúkli, že si spolu môžeme pozrieť film. V priebehu filmu sa ozvalo ďalšie hlásenie, nasledované ďalšími povzdychmi. Pozreli sme na dievčatá a tie hovorili, že to bude desať hodinové meškanie. V bruchu mi zaškvŕkalo a ja som vedel, že na takúto dlhú cestu sme si jedlo nenakúpili.

Na cestovanie vlakom v Číne sa treba pripraviť

Na cestovanie vlakom v Číne treba byť prirpavený

Toto dievča vie ako sa na cestu vlakom pripraviť a okrem multifunkčnej rybárskej stoličky si so sebou vzalo aj externú batériu.

Zásoby Orea a mlieka sa už minuli, ale vozík, ktorý k nám dotlačil sprievodca z vedľajšieho jedálenského kúpe ma vytrhol z hladu. Ľudia si cestu krátili rôzne. Spali, rozprávali sa, hrali karty, zalievali si nudle, niektorí fajčili medzi vagónmi, alebo len tak jednoducho, úplne nečinne sedeli. Dlhé a nudné chvíle cestujúcim miestami vyplnilo predávanie rôznych predmetov, ktoré bolo veľmi vtipné a zaujímavé až tak, že si okamžite získalo pozornosť všetkých cestujúcich. Predávalo sa tu všeličo, od nožničiek na nechty, cez náhradné batérie až po leporelá pre deti.

“Rosaldo” s rodinkou mali počas cesty vlakom srandy kopec

Za oknami stále bubnuje dážď a hodina, kedy sme už podľa pôvodného plánu mali byť v cieľovej stanici, už uplynula. Ozvalo sa ďalšie hlásenie, pri ktorom som dúfal, že oznámi, že problém sa podarilo odstrániť a my už môžeme konečne vyraziť. Ale nie… mýlil som sa. Meškanie sa predĺžilo na trinásť hodín a potom ešte raz na šestnásť aby sa predĺžilo ešte raz a konečne sa zastavilo na čísle osemnásť. Človek už nevie čo so sebou, ale keď si uvedomí že s tým nič nenarobí tak sa iba znova rezignovane posadí a začne si znova čítať.

Vriaca voda v zásobníku už došla, zásoby jedla ktoré so sebou nosil vozíček sa veľmi rýchlo míňali a toaleta (rozumej nerezová diera v podlahe) si už na jednu cestu vlakom toho zažila príliš…. Ale trpezlivosť! Trpezlivosť hotel s posteľou prináša!

Keď sme sa konečne pohli, zistili sme že s naším vlakom bolo všetko v poriadku, ale nekončiaci lejak narobil po ceste pred nami riadnu neplechu. Míňali sme zatopené domy, lúky, či ryžové políčka a celý vagón sa natlačil k oknám aby s úžasom pozoroval skazu.

Uplynuli dve noci a celkom štyridsať dva hodín a my o šiestej ráno konečne vystupujeme z vlaku.