Za dobrotu na … pešobus

V stredu mi škola končí až neskoro večer o desiatej a zvykneme po nej so spolužiakmi zájsť do menzy na neskorú večeru a kus reči. Nebolo tomu inak ani minulý týždeň. Profesor sa ponáhľal na lietadlo do Francúzska, kde sa mal zúčastniť konferencie, takže sme skončili o pol hodiny skôr.

Večerná cesta bicyklom po kampuse

Skončili sme síce o polhodiny skôr, ale Usman so sebou nemal bicykel a cesta do jedinej otvorenej menzy o takomto neskorom čase by mu zabrala prinajmenšom dvadsať minúť. To by sme už mali dávno zjedené a mohli by sme mu tak akurát popriať dobrú chuť, zatiaľ čo by sme sa míňali vo dverách.

Keďže mám Usmana rád a chcel som aby šiel s nami, ponúkol som sa že ho zoberiem vzadu na bicykli. Konieckoncov už som takto po kampuse vozil Briana, keď sme si šli kúpiť knihu na Čínštinu a bolo to v pohode. Čínske dievčatá sa takto vzadu na bicykli ich kamarátov “ulievajú” celkom pravidelne.

Vyhliadol som si mini kopček, aby som mal plynulý rozjazd s dodatočnou 80 kilovou záťažou. Volant sa mi triasol pod rukami, lebo Usman sa  ničoho nedržal a jazda tak začala pomerne nestabilne. Asi päť metrov od kopčeka nás čakala prvá zákruta, ktorú sme v sprievode ostatných spolužiakov zvládli.

Po zákrute sme boli trochu rozkolísaný a nech som šľapal koľko som  chcel, šli sme pomalšie a pomalšie. A zrazu kšššš, začínam sa akosi prepadávať. Sedadlo mi za chvíľu zmizne pod zadkom a zadná časť bicykla sa prepadne. Usman vedľa na zemi. What the … ?

Usman sa začne smiať, smejem sa aj ja a ostatní okolo, ktorým začína dochádzať čo sa stalo. Zadné koleso nezvládlo ťažký náklad a zdeformovalo sa.

Žiadne obete na životoch, len zdeformovaný bicykel. Večerná cesta kampusom sa však stala bicyklu osudnou

Usman s jeho (našou) trofejou. Túto osmičku len tak nerozchodím