Oliver
Prvý nedeľný večer sme sa s Brianom dohadovali čo robíme a kam ideme. Kanaďania hrali v Sochi o zlato a Brian chcel ísť fandiť svojim niekam do baru, no najbližší bol niekde asi 20 km ďaleko. Zimné športy a tobôž hokej proste v Číne neletia. Niu sa ma pár dní dozadu pýtal akú výstroj vlastne majú hokejisti a čo to za palicu majú v rukách, k čomu je a ako sa hokej vlastne hrá.
Zároveň som si písal aj s Romanom, že by sme skočili niekam na drink. On sa dohadoval ešte s niekým iným, tiež nejakými Kanaďanmi, ktorí chceli ísť pozerať hokej. Obrovským prekvapením pre mňa bolo, keď som za niekoľko minút písania si s Brianom a Romanom zistil, že tí dvaja sa dobre poznajú a že si vlastne píšeme všetci traja medzi sebou a dohadujeme sa čo s načatým večerom. Darmo, „World is flat“ ako hovorí Thomas Friedman.
Nočný život v Pekingu začína niekedy po jedenástej večer, čo bol čas, kedy som sa s Romanom a Brianom stretol vo Wudaokou. Odvážne som za nimi prišiel na bicykli. Challenge accepted.
Išli sme do Wu Clubu, kde sú nedele vyhláseným dňom študentov a po preukázaní sa kartičkou študenta sme každý dostali päť kupónov na free drinky. Síce som ešte kartičku študenta nemal, ale postačila aj ta do jedálne.
Najprv som tomu neveril, ale fakt sme za tie kupóny dostali drinky. Ehm drinky. Chutili dobre, ale či tam bolo fakt to čo sme očakávali nevedno. Pri popíjaní sme vymysleli viacero teórii ako by to mohlo byť. Nealkoholická súčasť drinku bola pravdepodobne skutočná, no alkohol bol možno pančovaný, alebo riedený vodou, prípadne mali jeden univerzálny lacný druh liehu, ktorý dávali do všetkých drinkov. Takto sme si vysvetľovali udržateľnosť biznis modelu piatich drinkov zadarmo. Týmto a ešte tým, že “s jedlom rastie chuť” a že sa im náklady behom večera vrátia. A tiež tým, že obed zdarma neexistuje.
Päť drinkov padlo a vo svetri mi začínalo byť už o čosi teplejšie. Áno, to je ten správny čas sa vydať na ešte teplejšie miesto a totižto na parket. Parket vo WuClube je veľký asi 6×6 metrov, čo je pre vymakané tanečné kreácie pomerne málo. Dlho som sa tam neohrial a okolo pol tretej som si to cez kampus krútil domov.
Cesta z Wudaokou trvá zhruba pol hodinky, tak som si ju spríjemňoval kľučkovaním medzi prerušovanou čiarou na ceste. V poslednom úseku, tesne pri internátoch som dostal k rýchlosti ešte aj turbo, keďže cesta šla mierne dolu. To som vtedy zrovna privrel oči, lebo fúkajúcí smog vie niekedy poriadne vyštípať a rozplakať. Keď som ich v okamihu otvoril, mal som pred sebou obrubník, ktorému sa už nedalo vyhnúť. Bim-bác a kotrmelce dva. Oprášil som sa, zdvihol zlomenú brzdu zo zeme a so smiechom dokončil zvyšok cesty.
