Oliver
Dvadsiate roky človeka sú ideálne obdobie na sebapoznanie. Ujasniť si kto som, aké sú moje silné a slabé stránky, čo má pre mňa cenu, kto je skutočný kamarát a kde som šťastný. Táto etapa života je tiež reflexiou nad obdobím detstva a dospievania, keď s odstupom času môžeme niektoré veci vnímať ináč. Niektoré udalosti detstva zabudneme, iné si budeme pamätať naveky. Práve tie spomienky, spravidla emocionálne najsilnejšie zážitky, čo sú vryté v našej pamäti ešte dnes, nás formujú aj v súčasnosti. Áno, mali by sme žiť v prítomnosti a netopiť sa zbytočne v histórii, ktorú už aj tak nejde zmeniť, ale je tiež potrebné sa kriticky obzrieť späť, vyzdvihnúť to dobré a poučiť sa z chýb, ktoré sme spravili.
Chyby nerobíme iba my sami, robia ich aj naši rodičia. Bolo by naivné, myslieť si opak. Nebolo to tak dávno, keď som bol veľmi vyčítavý k mojej mame za veci ktoré podľa mňa vo výchove neurobila najlepšie, ale aj tie ktoré neurobila a mala podľa mňa urobiť. Dlho som nad tým premýšľal. Mám vôbec právo niečo hovoriť? Akú to má cenu? Neublíži jej to? Nie dlho po týchto myšlienkových pochodoch moja obľúbená kapela Noah and the Whale vydala nový album a jedna pesnička ma obzvlášť chytila za srdce. Pochopil som, že jediné čo kedy môžem mojej mame vyčítať je, že pre mňa vždy chcela to najlepšie. Nech boli okolnosti akékoľvek a jej názory a rozhodnutia niekedy ťažké s dlhodobými konsekvenciami, vždy to robila s presvedčením, že je to pre mňa to najlepšie.
Myslím si, že všetky kvázi sviatky ako Valentín, Deň žien,rovnako ako Silvester a ďalšie, sú povrchné. To čo je podstatou týchto dní by sa malo robievať pravidelne a nie raz ročne, keď nám to oznámi kalendár, alebo všade vykukujúce marketingové kampane spoločností. Pravdou však je, že sa na pravidelnosť často zabudne. Pritom povedať našim najdôležitejším “ďakujem” a “vážim si ťa” je tak jednoduché a účinné.
Dovoľte mi preto takto verejne poďakovať mojej mamke za to že je, a vždy bola, moja najvernejšia fanúšička na svete. Ďakujem Ti!
