Oliver
Pamätáte si ako som v núdzi spoznal Niua? Nuž odvtedy som ho už nevidel, par krát som mu písal čo je s ním a či nezájdeme na večeru, ale písal že v práci je toho naňho veľa a že možno dá výpoveď. Či skončil nevedno, snáď ho ešte uvidím, chcem ho pozvať na večeru, naposledy som totiž porušil miestne zvyky.
Všetky naše spoločné gastro zážitky totiž platil Niu, aj keď som sa snažil si zaplatiť svoju časť, tak mi to nevyšlo. Snažil som sa očividne málo. Niu mi vysvetlil, že ak ak vám chce v Číne niekto niečo dať, tak ho musíte najprv dva až tri krát odmietnuť a až potom môžete danú vec prijať. Vysvetlil som mu, ako to chodí u nás, že si keď tak rozdelíme účet alebo nabudúce pozýva niekto iný a že tato hra na odmietanie a prijatie nebýva vo zvyku. Ten ich systém ale má svoje pre a proti, na jednej strane je fajn, že ak napríklad raz poviem, že nie som hladný, tak to neberú ako večnú pravdu a za pár minút (niekedy sekúnd) sa opýtajú znova a potom znova. U nás sa môže stať, že kto zaváha “nežere”. Na druhej strane pre niekoho toto pýtanie sa dookola však môže byť dotieravé, no práve preto funguje to pravidlo, že to skúsia dva až tri krát. Každopádne je to dosť ošemetné počítať si odmietania a cítiť sa previnilo v prípade nedostatku odmietnutí.
Keď som prvý krát stretol môjho buddyho Lea, tak ma chcel pozvať v menze na večeru “I am your host, I want to treat you”. Ja som ale už poučený z minula najprv tri krát odmietol a až potom som mu to dovolil. Poviem vám, bola to fuška. Normálne si treba dopredu premyslieť ako ho taktne toľko krát odmietnuť. Prvý krát som ho odmietol, keď mi povedal že ma pozve, druhý krát keď sme stali v rade a vyberali si čo si dáme a tretí krát som už vyťahoval kartu, že si to zaplatím sám, ale nenechal ma. Bolo to o fúz.
