Oliver
Nasledujúci deň bol uvítací ceremoniál pre MBA študentov, kde som sa mal prvý krát vidieť s novými spolužiakmi. Prvého spolužiaka, Kanaďana Briana s kelímkom kávy zo Starbucksu, som stretol ešte pred budovou a tak sme sa vydali miestnosť hľadať spoločne. Netrvalo to dlho a sedeli sme vedľa seba a čakali na začiatok. Z druhej strany si ku mne prisadla Jiayi, anglickým menom Isobel, ktorá je mojím druhým čínskym buddíkom. Priniesla mi čokoládový koláčik, ktorý si vraj dáva na raňajky. Jej angličtina bola výborná, zatiaľ najlepšia zo všetkých Číňanov s ktorými som sa doposiaľ bavil. Vraj by chcela ísť na semester do USA, alebo do UK na LSE. Možno z nej vyrastie druhá Joane Robinsonová. Uvítací ceremoniál trval asi hodinu a dokopy som sa nedozvedel nič čo by som už predtým nevedel. Veľmi milé ale bolo, že tam pre nás bolo pripravené občerstvenie. Asi to bude tým, že za program MBA na Tsinghua, ktorý je vraj mimochodom najlepší v celej Číne sa inak platia celkom pálky. Dokopy nás tam mohlo byť asi dvadsať výmenných študentov, pričom každý z nás tam mal aj svojho prideleného čínskeho kamaráta. Po skončení som ešte chvíľu pokecal s Brianom a s niektorými ďalšími spolužiakmi a vybrali sme sa s Isobel na obed.
Najprv sme sa ešte zastavili pred divadlom, ktoré máme v kampuse a kde sa mal čoskoro spúšťať predaj lístkov na najbližšie predstavenie (akási dráma). Isobel mala v rade čakajúcich nejakú kamarátku, ktorá jej lístky mala kúpiť a ja som ju poprosil, či by som nemohol ísť s nimi. Súhlasila. To čo sa však zoskupilo pred divadlom mi vyrazilo dych. Rad čakajúcich bol tak dlhý, že nešlo dovidieť na jeho koniec, odhadom tam mohlo čakať asi tristo študentov. Šli sme teda pozdĺž radu a hľadali jej kamarátku. Bola až niekde pri konci, takže jej Isobel ani nedala kartičky aby nám kúpila lístky, lebo sa na ňu dnes rad ani nedostane.
Kto chce na kultúru si hold musí počkať.
Šlo sa teda na obed. Isobel ma vzala do jej obľúbenej jedálne a strategicky som si dal k jedlu to čo ona. Hneď som zistil, že to je vegetariánska jedáleň a že som si dal niečo, čo by som si nikdy predtým sám neobjednal. Challenge accepted. Polievka bola priezračná ako voda, ale jej konzistencia bola skôr gelovitá a cítil som tam ryby. Každopádne mi to veľmi chutilo. Druhý chod už nebol taký dobrý, nevadila mi zelenina ale zvláštna chuť.
Nevedomky dobrovoľný, prvý vegetariánský obed v živote
Pridal sa k nám aj Isobelin kamarát Q, ktorého tiež volajú Kill, ale nevyzeral na to. Otázky Číňanov, študujúcich na Tsinghua sú vždy rovnaké. Prvá je odkiaľ som a druhá je čo študujem. Nebolo tomu inak ani v tomto prípade, a keďže som otázku otočil aj na druhú stranu, tak som sa dozvedel že Q študuje na magistrovi účtovníctvo. Je to mimochodom Brianov buddík, ale Brian šiel hneď po úvodnom predstavení domov na byt. Pri obede sme sa ešte chvíľu bavili o tom, čo z nás bude keď budeme veľkí a potom sa vybrali po bicykle. Isobel som ešte poprosil či by mi pomohla s registráciou predmetov, lebo ten druhý systém v ktorom sa to registruje je celý v čínštine, ale musela sa už ísť učiť do knižnice. Q sa ale ponúkol, že mi s tým rád pomôže, že dnes aj tak nemá nič na programe.
Šiel tak ku mne na izbu a asi dve a pol hodiny mi s tým pomáhal . Je to fascinujúce, akí ochotní Číňania vedia byť. Samozrejme sa nezabudnú tri krát opýtať či je ešte niečo s čím by mohli pomôcť a až potom si dovolia odísť. Potom čo sme vyriešili registrácie, som Quovi ukázal nejaké fotky z Prahy a Popradu a bol tým celkom unesený. Väčšina Číňanov nebola nikdy ďalej než v ich provincii a teraz v Pekingu.
